Má byť prezident protiváhou alebo spolupracovníkom? (píše Lucia Žitňanská)

Autorka je bývalá ministerka spravodlivosti

Má prezident spolupracovať s vládou a parlamentom alebo, naopak, má byť protiváhou parlamentnej väčšiny? Táto otázka sa vinie celou prezidentskou kampaňou, má zrozumiteľný politický rozmer a aj mobilizačný efekt. Má však aj svoj inštitucionálny rozmer.

Prezident je inštitúcia s kompetenciami danými ústavou. Je súčasťou systému bŕzd a protiváh najvyšších ústavných orgánov najmä pri kreovaní inštitúcií ochrany práva.

Samozrejme, konkrétny prezident má svoje osobné a politické názory a od nich závisí, ako bude prezidentské právomoci uplatňovať. S rukou na Ústave SR však sľubuje, že bude ústavu a zákony nielen dodržiavať, ale aj obhajovať. Berie tak na seba záväzok aj aktívne obhajovať ústavnosť, zákonnosť a právny štát.

Prezident musí spolupracovať

Je všeobecne známe, že orgány verejnej moci majú povinnosť spolupracovať a túto zásadu sformuloval Ústavný súd už dávnejšie. O ňu sa oprel aj vo svojom nedávnom rozhodnutí o pozastavení účinnosti Trestného zákona: „Táto zásada ako súčasť ústavného princípu právneho štátu zahŕňa rešpekt k základnej kompetenčnej a hodnotovej orientácii ústavného poriadku, rešpektovanie ústavou vymedzeného postavenia, úloh a kompetencií jednotlivých ústavných orgánov vrátane úloh a kompetencií Ústavného súdu, a to aj pokiaľ ide o poskytovanie adekvátnej súčinnosti či úpravu vlastného postupu v záujme rešpektovania účinného výkonu právomoci iného orgánu verejnej moci vrátane Ústavného súdu.“

Keď sa vrátime k otázke z úvodu, prezident musí rešpektovať kompetencie vlády aj parlamentu a spolupracovať s nimi. Platí to však aj naopak, vláda a parlament tiež musia rešpektovať kompetencie prezidenta a spolupracovať s ním. Na spoluprácu najvyšších ústavných orgánov tak treba nielen spolupracujúceho prezidenta, ale aj vládu a parlament, teda parlamentnú väčšinu rešpektujúcu kompetencie prezidenta. Inak to nemôže fungovať. Jednoducho preto, že prezident sľubom berie na seba záväzok obhajovať ústavnosť a v rámci nej pochopiteľne aj vlastné kompetencie.

Prezident je protiváha, nie poštár

Otázka inštitucionálnej protiváhy prezidentskej funkcie sa najviac núka pri vymenovacích právomociach. Prezident má len výnimočne priestor slobodne sa rozhodovať, koho vymenuje do určitej funkcie. Tak je to pri výbere a vymenovaní členov Súdnej rady SR nominovaných prezidentom, prípadne pri vymenovaní predsedu Ústavného súdu SR zo sudcov Ústavného súdu.

Pravidlom je, že prezident vymenuje do určitej funkcie konkrétnu osobu na návrh iného ústavného orgánu. To však neznamená, že inštitúcia prezidenta je len formálna. Aj prezidentka Čaputová už niekoľkokrát musela povedať, že prezident nie je poštár. Prezident má právny aj politický priestor na úvahu a rozhodovanie, nielen podpisovanie.

Mantinely tohto priestoru sú v niektorých situáciách dlhodobo jasné, v niektorých sa stále formujú. Vyjasňujú sa v konkrétnych situáciách konkrétnymi rozhodnutiami prezidenta a v sporných prípadoch rozhodnutiami Ústavného súdu.

Tento priestor je vymedzený z jednej strany tým, že robí rozhodnutie na návrh iného ústavného orgánu, na druhej strane stoja ústavné limity pre jeho alebo jej vlastné rozhodovanie.

Limity ústavnosti pri vymenovaní generálneho prokurátora ešte otestoval prezident Ivan Gašparovič. Od vtedajšieho konfliktu medzi parlamentom a prezidentom o vymenovanie Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora vieme o hraniciach prezidenta viac.

Ústavný súd vtedy povedal, že prezident nemôže konať svojvoľne, osobný ani profesionálny názor prezidenta na konkrétneho kandidáta na funkciu nemôže zohrávať rolu. „Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov.“

Zákaz svojvôle má však aj svoj pozitívny rozmer. Potvrdzuje, že prezident sa naozaj môže zaoberať osobou kandidáta na konkrétnu funkciu. Keďže v zmysle ústavy svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov, tak by aj mal.

Odpoveď na otázku z úvodu potom znie, že prezident je pri vymenovacích kompetenciách inštitucionálnou brzdou iných ústavných orgánov, a teda aj parlamentnej väčšiny pre prípad jej excesu. Bez ohľadu na osobu prezidenta.

Je to rola prezidenta ako inštitúcie a priama voľba jej poskytuje aj vysokú mieru legitimity.

Ako dať právu veta vážnosť protiváhy?

Právo vetovať zákony schválené parlamentom je tiež prejavom ústavnej inštitucionálnej protiváhy prezidenta. Priestor pre prezidenta sa tu javí veľký. Je súčasne oslabený tým, že na prelomenie veta postačuje hlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov. Otázka potom je, ako dať právu veta vážnosť protiváhy?

Ak vychádzame zo zásady rešpektu ku kompetenciám iných ústavných orgánov, nie je rolou prezidenta obštruovať vôľu parlamentnej väčšiny preto, že má iný osobný názor. Podpis prezidenta pod zákonom nie je vyjadrením jeho osobného alebo politického súhlasu s jeho obsahom.

Právo prezidenta vetovať parlamentom schválený zákon alebo jeho časť vždy, keď je presvedčený, že schválený zákon alebo proces, ktorý k nemu viedol, nie je v súlade s ústavou a princípmi právneho štátu, je prezidentským nástrojom na obhajobu ústavnosti a zákonnosti. Je aj vyjadrením rešpektu k základnej (nielen) kompetenčnej, ale aj hodnotovej orientácii ústavného poriadku.

To isté platí pre oprávnenie podať návrh na Ústavný súd, ak je presvedčený, že zákon alebo referendová otázka je v rozpore s ústavou a princípmi právneho štátu.

Má prezident spolupracovať s vládou a parlamentom alebo má byť protiváhou parlamentnej väčšiny? Inštitucionálne platí jedno aj druhé.

Prezident je v hraničných situáciách inštitucionálnou protiváhou vlády a parlamentu. Protiváha však neznamená politický konflikt, ak všetky ústavné orgány dodržiavajú ústavnú zásadu vzájomného rešpektu a spolupráce. Ak ju nedodržiavajú, tak je pre demokratický a právny štát dôležité, aby mal kto aktivovať brzdy inštitucionálnej protiváhy.